Medzi najväčšie mená post rocku sú dodnes radení Škóti MOGWAI, a aj zásluhou stále trvajúcej odmlky kanadských GODSPEED YOU! BLACK EMPEROR ich v súčasnosti možno považovať za lídrov tejto scény a jednu z najčastejšie kopírovaných, alebo ak chcete najcitovanejších formácií tohto štýlu. Neželaným sprievodným znakom je (nielen zásluhou do určitej miery obmedzených výrazových prostriedkov štýlu) záplava veľmi podobne znejúcich zoskupení s viac alebo menej plytkou produkciou. Až na pár výnimiek (za všetky možno odporučiť tvorbu amerických GRAILS) zostávajú albumy týchto dvoch velikánov pre väčšinu z nich nedostihnuteľným vzorom.

V priamom porovnaní s košatými nahrávkami kanadských aristokratov GODSPEED YOU! BLACK EMPEROR pôsobili MOGWAI vždy ľudovejšie a ich produkcia pôsobila menej ambiciózne, akoby viac pri zemi, a prísnejšie sa držala rockových základov. Vodou na mlyn kritiky je celé roky fakt, že MOGWAI svoj rukopis rokmi len minimálne menili a to, či aktuálny počin „The Hawk Is Howling“ potvrdí, alebo vyvráti váš doterajší názor o génioch alebo preceňovanej kapele, bude tradične závisieť najmä od toho, ako sa vám novinka trafí do momentálnej nálady.

Aj na „The Hawk Is Howling“ pokračujú MOGWAI skôr v nenápadnom zdokonaľovaní dobre známych postupov, než v experimentovaní novými smermi. Poslucháč môže mať počas počúvania novinky celkom oprávnene pocit už kedysi počutého, zvlášť, ak kapela postavila album podľa podobnej šablóny ako jeho predchodcu. Po postupne sa rozbaľujúcej, úvodnej „I´m Jim Morrison, I´m Dead” (presne ako „Auto Rock“ na minulom počine) prichádza asi najtvrdší kúsok albumu s názvom „Batcat“, tiež nasledujúci svoju dvojičku „Glasgow Mega-Snake“ z „Mr. Beast“. Jedna z najlepších vecí príde na rad, opäť ako na predchodcovi „Mr. Beast“, po „King´s Meadow“, evokujúcou časy s elektronikou koketujúceho „Rock Action“ ako siedma v poradí, pod pôsobivým názvom „I Love You, I´m Going To Blow Up Your School”. Starostlivo vyskladaná kompozícia, postupne sa vyvíjajúca z úplného ticha za neustále prítomného napätia a naberania na intenzite striedaného s rafinovane umiestnenými uvoľneniami, dáva v tichých momentoch i záverečnom hlučnom finále vyniknúť typickému zmyslu MOGWAI pre detail a slúži spolu s nasledujúcou „Scotland´s Shame” a záverečnou „The Precipe“ ako dobrá demonštrácia toho, prečo je MOGWAI tak rešpektovanou kapelou. Spomedzi ostatných skladieb svojím veselým poňatím, popri údernej „Batcat“, dynamikou evokujúcej časy raných EP a debutu, vyčnieva „The Sun Smells Too Loud“.

MOGWAI na novinke, tak ako v minulosti, prichádzajú naozaj len s kozmetickým vylepšením svojich patentovaných postupov: presne o toľko, aby nebolo možné hovoriť o stagnácii a vykrádaní seba samých. V prípade každého počinu týchto Škótov je výstižnejšie hovoriť skôr o učení sa z vlastnej minulosti, z ktorej sa im každým ďalším albumom darí pretvárať to lepšie do stále dokonalejšej formy. Aj v roku 2008 im to na „The Hawk Is Howling“ vychádza a stačí na udržanie bezpečného náskoku pred konkurenciou.